Dlhá, Slovensko

Po troch mesiacoch hrdenia sa titulom majiteľ motokáry a trojtýždňovej pauzy od celkovo prvého preteku, nekonečného množstva výhovoriek prečo sa nezúčastniť na Slovenskom kartingovom pohári (ďalej, SLOKAP) som sa tejto výzve postavil a dorazil do areálu motokár v Dlhej neďaleko od Trnavy.

Dorazili sme do areálu deň vopred (v piatok), v neskoršie poobedie. Nezastihlo nás ideálne počasie a keď k tomu pripočítam dilemy kde postaviť stan, ako ho postaviť, kde sa zaregistrovať a kedy vlastne smiem ísť na trať, tak mi výjde, že som v ten deň vlastne nič produktívne pre pretek neurobil. Problém spočíval v tom, že raz poprchávalo, o 5 minút už lialo, následne vyšlo slnko a takto sa so mnou počasie zahrávalo. Vzhľadom na pokročilejší čas som ani len na chvíľu neuvažoval o kompletnom prezutí sád gúm zo sucha na mokro, keďže potrebné náradie ani skúsenosti neboli. Problém nájsť ich u Zola Drugdu (pozdravujem) nie je problém, ale bolo by to na dlhšie. Do toho sa ešte pridal organizátorsky (pre mňa) neprehľadný oznam, kedy sa bude jazdiť doprovodná malá súťaž mechanikov v pretekaní sa na motokárach z požičovne a rázom vyšlo, že som sa na trati objavil dokopy možno na 10 minút. Neostávalo nič iné než motokáru očistiť, stan zaistiť a vybrať sa na hotel. Nasledujúce ráno situácia s počasím vyzerala veľmi podobne, alebo mám skôr pocit zhoršila. Nebol to síce lejak v sprievode krupobitia, ale plynulý dážď, no i tak ma to mierne znepokojovalo. Prezuli sme káru do mokra, priučili sa základom o prezutí a hor sa na trať. Bola to moja prvá skúsenosť vôbec jazdiť s týmto typom motokáry na mokrej trati a môžem povedať, je to zábavno-bláznivé! Stačil malý silnejší impulz na plynový pedál a obratom som sa nechtiac učil robiť hodiny (pretáčavý šmyk s otočením sa o 360°). Keďže nás tam rozhodne nebolo málo a kategórií sa tým pádom vytvorilo v slušnom počte (každá kategória mala 15 min. na tréning), tak som stihol odjazdiť jeden voľný tréning, nakoľko ten prvý som stratil prezúvaním gúm a zmenou nastavení. Pomaly a isto som sa blížil ku kvalifikácii, no pred ňou ma ešte čakala obedňajšia prestávka a rozprava, kde nás organizátor uvítal, upozornil na niektoré body pravidiel a pripomenul, že sme tam hlavne kvôli zábave. Aj keď sa mi jazda za mokra vo výsledku páčila, stále som dúfal v pretek na suchu, pretože som nechcel byť ten, kto urobí zlý pohyb na základe neskúseného odhadu jazdenia s motokárou (tobôž za mokra) a tým spôsobí nejakú kolíziu.

Želanie sa mi splnilo a medzi tréningom a kvalifikáciou sa začalo vyjasňovať, trať pomaly osýchala a ja som sa mohol sústrediť na to jediné - dostať zo seba maximum. Výsledok nepôsobil, že by som ho zo seba dostal, pretože som skončil na 11. mieste z celkovo štrnástich jazdcov, ak berieme v úvahu spojené triedy KZ Junior + KZ Masters, so stratou 2.249s na prvého. Vo svojej triede, KZ Junior, som skončil na 8. mieste z celkovo deviatich jazdcov. Stále to mohlo skončiť horšie. Po ustálení stresu z predstavy ostrých jázd za mokra, prišla druhá rana pod pás a to vedomie, že absolvujem svoj prvý štart v rámci SLOKAP-u a zároveň prvý krát štart z miesta. Túto techniku štartu som si párkrát vyskúšal na T1 Ringu vo Vechci a tiež počas tréningu resp. v poslednom kole v kvalifikácii, kedy už je povinnosť zísť do boxov, no aj tak mi to stále robilo obrovské problémy.

Návod na to, ako to úspešne vykonať, bol relatívne jednoduchý. Otáčky na hodnote 14 000 otáčok za minútu, zaradený prvý rýchlostný stupeň, spolu s držaním spojky, postupné uvoľnenie spojky a triafanie ideálneho záberu spojky verzus nulová pretáčavosť zadných kolies. No, nedopadlo to vždy úplne podľa predstáv, je to vec, ktorá mi ostáva v mojom ,,ToDo“ liste vysoko hore v prioritách, čo je treba na sebe vylepšiť. Prvá finálová, resp. meraná jazda sa jazdila v celkovom počte trinástich kôl a bola minimálne u nás, pomerne na chvoste štartovacieho poľa, ustálená. Skončil som na 11. mieste (7. miesto v rámci svojej kategórie KZ Junior), z ktorého som aj štartoval. Celková masívna strata na prvého bola v hodnote 45,637s a moje najrýchlejšie kolo malo hodnotu 50,444s. Druhá finálová jazda už bola o niečom inom. My poslední traja sme sa neustále bili o svoje pozície a z pohľadu divákov sme boli (údajne) najzaujímavejšou časťou poľa, keďže sme zvádzali neustále boje oproti zvyšku, ktorý sa viac-menej roztiahol a držal si formáciu. Bohužiaľ, výsledok tejto jazdy nebol pre mňa tak priaznivý a musel som sa skloniť v našej bitke. Tak mi patrilo 13. miesto, 9. miesto v rámci KZ Junior kategórie. Strata na prvého sa tentokrát ešte natiahla oproti prvej jazde o necelé dve sekundy v hodnote 47,010s, avšak zaznamenal som o niečo rýchlejšie (moje najrýchlejšie) kolo s hodnotou 49,974s. Celkovo som sa tak umiestnil na 13. mieste zo štrnástich jazdcov a vo svojej kategórii KZ Junior to znamenalo 8. miesto z deviatich. Chcem sa poďakovať svojmu „osobnému“ mechanikovi Dávidovi Balickému, ktorý mi obrovsky pomáha a zúčastňuje sa spolu so mnou všetkých mojich pretekov. Ďakujem ti!